Bloc Party
Four
Frenchkiss Records
Britskí Bloc Party existujú od prelomu tisícročí a výrazne zabodovali už s debutovou platňou Silent Alarm, odkiaľ pochádza nejedna z hymien novej britskej muziky. Odvtedy gitary stále viac krášlili elektronickými pokusmi, citujúc inšpirácie od Hüsker Dü cez Sonic Youth až k Mogwai a frontman Kele Okereke okrem spevu zaujal aj premýšľavými textami (veľký hit Hunting for Witches z druhého albumu bol o dôsledkoch teroristických útokov v londýnskom metre). Po odmlke spôsobenej Keleho elektronickou sólovkou sú teraz naspäť: znejú komplikovanejšie, pilotný singel Octopus je síce stráviteľnejší, no skrýva viacero milých momentov, napríklad daftpunkovský motív z čias Aerodynamic. Pokojné bluesové vody v Coliseum menia na naliehavú hlukovú vlnu, indie gitarky, aké u nich máme radi, znejú v tvrdšej podobe v Team A. Nové songy potvrdzujú, že kapela je (stále) vo forme.
4/5
///
Gitarová energia menom Foals
Foals je pätica muzikantov pôvodom z anglického Oxfordu, ktorá sa dala dokopy v polovici nultých rokov. Kým sa však sformovala do definitívnej podoby, jednotliví členovia prichádzali a zakrátko aj odchádzali, snažiac sa venovať pôvodným zostavám, kde predtým pôsobili. Na čele Foals je charizmatický a útly spevák Yannis Phillipakis, ktorý do svojich piatich rokov žil v Grécku, odkiaľ sa presťahoval do Británie. Vedno s ďalšími členmi je známy aj vďaka energickým pódiovým vystúpeniam, o čom sa napokon mohli pred nedávnom presvedčiť aj slovenskí fanúšikovia na festivale Grape.
Po úspechoch prvých singlov prišiel v roku 2008 debutový album Antidotes, dodnes považovaný za prelom v histórii britskej nezávislej muziky. Obsahoval zásadné nahrávky, nielen spevné a do tanca vyzývajúce hity ako Cassius či Hummer, ale aj zádumčivé a depresívnejšie výlety do stavov nepokojnej duše v podobe skladieb ako Electric Bloom či Olympic Airways. Album Antidotes aj dnes predstavuje klenot presahujúci škatuľku indie rock. Známa je aj historka s nevydarenou produkciou debutovej platne – Foals oslovili Davida Siteka z kapely TV On The Radio, no jeho výsledný mix sa im nepozdával a napokon si ju produkovali vo vlastnej réžii.
Po dvoch rokoch od debutu prišiel očakávaný druhý album Total Life Forever a poslucháči i kritika boli zvedaví, kam sa zvukovo kapela posunie. Členovia Foals hovorili o „tropickom progresívnom zvuku“, reprezentovanom skladbami ako Miami, This Orient či fenomenálnou osemminútovou ódou Spanish Sahara. Bol to vydarený nástupca debutu. Foals okrem svojráznych hitoviek venovali na svojich albumoch vždy aj dostatok priestoru na zvukové experimenty tvorené najskôr prevažne typickými gitarovými vyhrávkami, neskôr aj s elektronickými prímesami. Tak to bolo aj v prípade tretieho albumu z roku 2013 (Holy Fire). Hudba z neho sa objavovala v televíznych šou i obľúbených seriáloch, pre našich divákov napríklad vo vtipnom britskom sci-fi Misfits.
Aktuálna štvrtá platňa What Went Down prináša okrem rovnomenného pilotného singla ďalších 9 nových vecí. V porovnaní s albumovým debutom je tu citeľný zvukový posun, azda žiaduci u každej kapely, no zvukový základ experimentálneho math-rocku zostal naďalej zachovaný. Foals v novej podobe znejú miestami patrične razantne až nahnevane, inokedy melodicky chlácholia, aby skladby s typickou gradáciou nakoniec premenili na explozívne rozbušky s nadubaným finále. Výsledný zvuk tentoraz spoluurčovala aj producentská práca, kapela oslovila známu postavu – Jamesa Forda, ktorý spolupracoval aj s Arctic Monkeys či Florence + The Machine. Napriek tomu však v textoch ide o osobné výpovede speváka Yannisa, odbivovateľa futurológie, ktorý dokopy so spoluhráčmi vymýšľajú pesničky už jednu dekádu.
Oproti prvotným nahrávkam, keď Foals zneli ešte tak trochu mladícky nerozvážne, je ich štvrtý radový album vyzretým hudobným dielom s precíznym až vyšperkovaným zvukom, no neznie za žiadnu cenu umelo. Sú to, skrátka, poctivé pesničky. Math-rockovú ľahkosť reprezentuje viacero skladieb: spomeňme aspoň Night Swimmers či Albatross, v ktorých výborne funguje Yannisov melancholický spev a snivé atmosféry tvorené gitarami a nadupanými bicími. Pozoruhodným kúskom je aj záverečná A Knife in the Ocean s pomalším rozbehom, nadväzujúca na časy skladby Spanish Sahara z druhého albumu. V sedemminútovej zvukovej nádhere sa postupne odhalia jednotlivé odtienky hudby Foals, ktoré z tejto kapely robia unikát. Singel Mountain at My Gates (obdarený videoklipom s tzv. GoPro technológiou, kde si sami volíte uhol pohľadu) zase reprezentuje kapelu v skvelej forme a zároveň dokazuje, ako blízko má nezávislá muzika ku kvalitnému mainstremu, ak je zahraná poctivo a najmä originálne.
Aj keď albumová štvorka od Foals už neprináša toľko zaujímavých experimentov ako napríklad cenený debut, je to slušná porcia pesničiek s nápadom i vyzretým zvukom. V koncoročných rebríčkoch toho najlepšieho za tento rok sa určite nestratí.
///
Gallows
Gallows
PIAS Recording
Eponymný názov novej platne môže navodiť dojem, že ide o debut – a vlastne, čiastočne je to pravda. Britských Gallows po dvoch albumoch a pamätných koncertoch opustil spevák Frank Carter, ktorý dokázal kričať tak presvedčivo a oddane ako v aktuálnej britskej muzike málokto. Jeho primárny podiel na úspechu kapely z obdobia prvej platne Orchestra of Wolves bude v pamäti už navždy. Teraz sú tu noví Gallows – tá istá kapela, „len“ s iným frontmanom (Wade MacNeil, pôvodne z kanadských Alexisonfire). Songy sú krátke, ostré a rázne rovnako ako v minulosti, sociálnopolitické (Last June) i lovesongy (Cross of Lorraine). Aj po viacnásobnom počúvaní však chýba sila typu Abandon Ship či London Is The Reason. Chceli vraj urobiť platňu úplne inú ako predošlé, no zároveň zachovať klasický zvuk Gallows. Vyhráva, žiaľ, dojem, že bez Franka Cartera je to fakt iná kapela.
3/5
// Matej Lauko, foto: vistapointe.com, conversationsabouther.net, rocksound.tv, na obrázku: BLOC PARTY, FOALS, GALLOWS
Rádio DVA 